Na Slovensku je problém (ne)zamestnanosti určite najdiskutovanejšou verejnou témou. Pre verejnosť však zostáva skutočný stav úplne nejasný. A to aj napriek mnohým stovkám predebatovaných hodín. Rozhodujúcim dôvodom je používanie ukazovateľov, ktoré slúžia všeličomu, len nie zisteniu skutočného stavu. Najfrekventovanejším takým e v našich končinách „Miera evidovanej nezamestnanosti“.
Trocha histórie
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) od začiatku vypočítava mieru nezamestnanosti vo dvoch variantoch. Z celkového počtu a z disponibilného (môžu ihneď nastúpiť do práce) počtu prihlásených uchádzačov o zamestnanie. V januári 2002 zmenili terminológiu. Z ukazovateľa „Miera evidovaných nezamestnaných“ sa stala „Miera nezamestnanosti vypočítaná z celkového počtu registrovaných nezamestnaných“ a z ukazovateľa „Miera disponibilných evidovaných nezamestnaných“ aj dnes známa „Miera evidovanej nezamestnanosti“. V priebehu rokov ešte v prvom z ukazovateľov zmenili „celkový počet nezamestnaných“ na „celkový počet uchádzačov o zamestnanie“ Ukazovateľ, vypočítaný iba z disponibilného počtu, sa však stal hlavným parametrom aj pre vládne prezentácie stavu v oblasti nezamestnanosti. A nielen to. Aj kritériom pre priznávanie rôznych príspevkov od štátu.
Ako za rok vyriešiť nezamestnanosť?
Ak by ukazovateľ „Miera evidovanej nezamestnanosti“ (MEN) skutočne vierohodne popisoval stav v uvedenej oblasti, bolo by riešenie problému v podstate veľmi jednoduché. Vidíme to na príklade údajov ÚPSVaR za okres Revúca. Za štyri posledné mesiace roka 2015 došlo k zníženiu MEN o 5 percentných bodov (pb), z 24,99 na 19,97 percenta. Takže stačí takto pokračovať jediný rok. A je to!. Miera evidovanej nezamestnanosti pod piatimi percentami.
Je tu však problém
Miera nezamestnanosti vypočítaná z celkového počtu uchádzačov o zamestnanie (CMN) v tom istom období klesla len o 1 pb. Už aj tak vysoký rozdiel medzi uvedenými mierami sa tak zvýšil zo 7,30 na 11,25 pb. Drvivú väčšinu z toho, 5,42 a 3,80 percenta, tvorili uchádzači pôsobiaci v dobrovoľníckej službe a zabezpečujúci tzv. menšie obecné služby. Krátkodobo chorí či ošetrujúci člena rodiny tvorili 1,79 percenta. Snaha zapájať do miestnych aktivít čo najviac ľudí bez trvalej práce nepochybne slúži ku cti miestnych samospráv. Uvedomíme si to pri pohľade na násobne slabšie výsledky okresov s podobne nepriaznivou situáciou na pracovnom trhu. Tiež pomáhajú týmto ľuďom udržiavať či budovať aspoň minimálne pracovné návyky a zručnosti. Nemôžeme sa však tváriť, že majú prácu s príjmom, na ktorom môžu budovať budúcnosť seba a svojej rodiny.
Ukazovateľ „Miera evidovanej nezamestnanosti“, tak ako je postavený, má zmysel len z pohľadu sprostredkovateľa práce, ktorým ÚPSVaR, mimo iné funkcie, je. V žiadnom prípade však nie je objektívnym meradlom situácie na pracovnom trhu. Jeho používanie na popis stavu ani porovnávanie jednotlivých okresov či krajov neprispieva k jasnému obrazu. Je tak klamaním samých seba. Tento a viaceré ďalšie používane ukazovateľe prispievajú k deformácii obrazu stavu a bránia nachádzať skutočne účinné riešenia vo viacerých kľúčových oblastiach spoločnosti.